SPLNENÝ SEN

            Je nádherný letný deň. Vtáčí spev sa mieša s bublaním trojlitrového šesťvalcového elegantného čierneho športiaku. Stisnutím spínača sa plátenná strecha zdvihne, zloží a uloží po priestoru za sedadlami. Za volantom sedí Frank, staviteľ, majiteľ malej rodinnej firmy. Jeho hrubé rozpukané ruky ostro kontrastujú s jemnou bledomodrou kožou interiéru. Frank je môj farník. Čaká na mňa. Pripravil mi darček k môjmu striebornému kňazskému jubileu – konečne splnený sen z mojich chlapčenských rokov. Previezť sa vo vozidle Porsche 911 Carrera.
            Nechať sa celým telom zatlačiť do sedadla pri raketovom zrýchlení na tiahlych stúpaniach do kopcov a opojiť sa melódiou legendárneho šesťvalcového motora typu boxer – ktorý robí autorádio úplne zbytočným – už toto všetko dohromady by stačilo na to, aby som upokojil svoju chlapčenskú dušu aj na sedadle spolujazdca.
            Keď sme ale nabrali kurz na Schwarzwaldhochstraße, jednu z najkrajších cestných ťahov tohto sveta, zrazu mi to nedá: „Frank...“ „Hm???...“ „Mohol by som si sadnúť za volant?“ A o chvíľu už držím volant Porsche, sledujem otáčky i zatáčky, aby som v serpentínach udržal 320 koní pod kapotou na uzde.
            Čo má táto historka spoločné s duchovnom? Zdanlivo nič. Snáď len to, že som takmer päťdesiat rokov čakal na to, že sa mi uskutoční sen, ktorý som vlastne už ani nesníval a považoval ho za „nesplniteľný“. Môj sen sa však stal skutočnosťou, a to práve v čase, keď nado mnou visí Damoklov meč diagnózy Parkinsonova choroba. Žeby mi aj v tejto situácii niekto zveril do rúk takúto drahú hračku? A on sám sa mi zveril do rúk? Frank to urobil.

            Svätá Terézia z Lisieux tvrdila, že Boh nevkladá do ľudského srdca nijakú túžbu, ktorú by nechcel aj splniť. A ľudia, ktorí žijú svoj život v spojení s Bohom, naozaj dosvedčujú, že sa im v živote splnili aj tie najtajnejšie priania.
            Deň s kabrioletom sa môže niekomu zdať na prvý pohľad ako niečo bláznivé, zbytočné a pre kňaza, rehoľníka, ktorý zložil sľub chudoby, nevhodné. A predsa to bol pre nás oboch, pre Franka i mňa, duchovný zážitok. A to nielen preto, že výlet za volantom zahŕňal aj radu zastavení v horských kostoloch.
            Frankov dar živí vo mne nádej a dáva mi chuť žiť. Potvrdili sa mi slová z knihy Všetko okrem mikáda s podtitulom Život navzdory parkinsonizmu, kde autor píše: „Zmietanie hlbokou životnou krízou (v podobe progredujúceho parkinsonizmu) môže byť pre nás znamením, že naša „najlepšia doba“ je už za nami. Môže sa však stať aj to, že Boh sa dotkne nášho srdca a nechá v ňom uzrieť tušenie, že na nás čaká nie síce ten najlepší, ale predsa „dobrý čas“.“
            Má si človek vyčítať, že sníva? Nie... Kto nesníval, nikdy nebol mladý. Na druhej strane však – kto sa vo svojich snoch utopil, ten stratil život.
            Mnoho mladých ľudí, keď dozrieva, zanechá a zabudne na svoje sny a začne žiť tvrdú realitu všednosti. Človek by sa však nemal vzdávať svojich snov a túžob. Pekne to vyjadril Benjamin Mays: „Nie je nešťastie umrieť s nesplnenými snami, nešťastie je nesnívať. Nie je hanba nedosiahnuť na hviezdy, ale je hanba nemať hviezdy, na ktoré by sme siahali.“

(zdroj: Richard Čemus, 16. nedeľa rok C, homília prevzatá z webu Vatikánskeho rozhlasu, upravené)